Kontroverzný ruský historik Mark Solonin, ktorého kontroverznosť vyplýva najmä z jeho reinterpretacie udalosti predchádzajúcim a sprevádzajúcim veľkú vlasteneckú vojnu, sa rozhodol, že vydá knihu prístupnejšiu aj obyčajným čitateľom. Obmedzil počet strán, eliminoval množstvo tabuliek, zoznamov a potlačil suchú vedeckú reč, ktorá bola doteraz bežnou súčasťou jeho knih. Tento svoj postup objasnil tým, že jeho predchádzajúce diela boli nielen viac-menej neprístupné laickým čitateľom, ale hlavne cenovo neprístupné obyčajným Rusom, ku ktorým by chcel dostať informácie obsiahnuté v jeho prácach.

Jednotlivé kapitoly venoval viacerým témam, ktoré si vybral ako najokatejšie prípady historických podvodov, zavádzaní a lží, ktoré sa šírili a stále šíria ako pravda. Z kapitoly na kapitolu všetky tieto témy pomaly a trpezlivo prechádza a bod po bode vyvracia od tých jednoduchých a ľahko vyvratiteľných až po tie sofistikovanejšie. Hlavným znakom tejto i všetkých predchádzajúcich prác je snaha nielen vytvoriť si vlastnú interpretaciu udalostí, ale hlavne argumentovať a odkazovať na ľahko overiteľné zdroje, pričom Solonin niekedy skĺzne aj k irónii a zosmiešňovaniu. Tento svoj prístup si autor neodpustí hlavne v súvislosti s oficiálnymi armádnymi historikmi a historikmi ruskej akádemie vied. Niekedy jeho irónia možno pôsobí rušivo, no je možné ho v tomto ohľade pochopiť, keďže v súčasnom Rusku nemá veľa možností, ako sa brániť voči výpadom oficiálnych historikov.

Ktoré témy si Mark Solonin vybral? Okrem jeho obľúbených o Stalinovom odmietaní všetkých varovaní pred nemeckým útokom, o totálnej presile Wehrmachtu, Luftwafe a nemeckých pancierových jednotiek nad tými sovietskymi, si zobral na mušku aj údajne tajné jednania sovietov s nacistami o separátnom mieri, Katyňskú masakru, odsun Kozákov atď. Najväčšie prekvapenie u autora týchto pár riadkov vyvolala informácia, že Ruskom sa šíri aj oficiálne podporovaná teória o rusko-nemeckej dohode, ktorá mala zaručiť prechod Nemcov cez územie ZSSR s cieľom obsadiť arabské ropné polia a naopak prechod červenej armády cez Európu, aby mohla dobyť Britské ostrovy. Podľa šíriteľov tejto teórie bola červená armáda práve vo fáze nakladania a posielania vlakov s vojenskou technikou na presun cez kontinent, keď Nemci porušili dohodu a na ZSSR zaútočili. Vraj práve z tohto dôvodu došlo k veľkým porážkam červenej armády v počiatočných fázach vojny. Samozrejme aj tieto, dovolím si tvrdiť hlúposti, vyvracia Solonin trpezlivo a neúnavne.

Podobne sa autor púšťa aj do značne obtiažnej úlohy opraviť oficiálne počty obetí, ktoré priniesli občania ZSSR počas druhej svetovej vojny v boji proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom. Momentálne sa oficiálne hovorí o 27 miliónoch, no tieto počty neboli vždy takéto. Tesne po vojne hovoril sám Stalin o 7 miliónoch, po jeho smrti Chruščov už o 20 miliónoch a nakoniec Gorbačov toto číslo navýšil na tých už vyššie spomínaných 27 miliónov. Akým spôsobom, na základe akých podkladov a prečo došlo postupne k takémuto navýšeniu, sa dočítate v poslednej kapitole knihy s podtitulom „Zfalšované dějiny sovětsko-neměcké války“. Dôležitým faktorom, nie však jediným, pri tomto navýšení ostáva ale fakt, že Sovieti do týchto počtov bez akéhokoľvek mihnutia okom započítali aj obete stalinských represií - čiže milióny Poliakov, Lotyšov, Litovcov, Estóncov, Karelov, Fínov, Rumunov, ale aj vlastných občanov, ktorých dal komunistický systém zlikvidovať bez rozdielu národnosti či etnickej príslušnosti len preto, že sa nehodili vtedajším mocným v ZSSR do ich plánov.

Mnohé teórie, s ktorými prichádza Mark Solonin, vyvolávajú vášnive reakcie, no jeho trpezlivé vysvetľovanie, argumentácia a odkazovanie na overiteľné zdroje dokážu minimálne naštrbiť vieru v nabifľovanú históriu, ktorá sa vo svetle jeho reinterpretácie zdá minimálne pisateľovi týchto riadkov oveľa logickejšou a pravdepodobnejšou. Samozrejme, v dobe veľkého rozmachu rôznych konšpiračných teórií je značne komplikované uveriť, ale na druhej strane, prečo by som mal veriť súčasným oficiálnym ruským historikom, ktorých korene siahajú do komunizmu a neveriť relatívne mladému Rusovi, ktorý mal možnosť študovať odtajnené ruské archívy?

Rozhovor s Markom Soloninom